Európa musí bezodkladne prevziať zodpovednosť za vlastnú obranu a bezpečnosť. Tak znie hlavné geopolitické poučenie posledných mesiacov – bez ohľadu na to, či sledujeme rozklad transatlantického spojenectva, alebo len jeho posun do ešte viac nepredvídateľnej a transakčnej polohy, na akú sme boli v minulosti u Trumpa zvyknutí (autor sa prikláňa skôr k druhej možnosti). 

Pred európskymi krajinami dnes preto stojí historická úloha – v horizonte rokov nahradiť dekády nahromadený investičný, inovačný a integračný dlh v budovaní spoločnej obrany. 

Rozmenené na drobné to znamená: a) vybudovať takú obrannú a bezpečnostnú architektúru, ktorá odstraší Rusko a ochráni nás pred jeho škodlivými aktivitami, b) postupne nahrádzať kritické americké vojenské spôsobilosti, na ktoré sa Európa pri zaisťovaní svojej bezpečnosti ešte stále spolieha; c) nespáchať pritom ekonomickú ani politickú samovraždu. 

To by bol aj v pokojnejších časoch extrémne náročný projekt. Dnes mu pritom vôbec neprajú okolnosti – ako ekonomické (stagnácia, roztáčajúca sa obchodná vojna), tak politické (dlhodobá neochota robiť náročné politické rozhodnutia, znásobená obavou z nárastu popularity extrémistických strán). 

Ak sa však chce Európa vyhnúť vojne – väčšej ako dnes vidíme na Ukrajine a ešte bližšej k nám – nemá na výber. Pretože kým americký záväzok voči Európe slabne, ruská hrozba silnie. 

Čomu dnes Európa čelí 

Imperialistické a zmilitarizované Rusko je dnes pre Európu najväčšou a neustále rastúcou politickou, bezpečnostnou a vojenskou hrozbou.   

Politicky je hlavným cieľom Kremľa zmeniť bezpečnostné usporiadanie v Európe ako ho poznáme od konca Studenej vojny (menej eufemisticky – rozložiť EÚ a NATO). Rusko nám ho komunikuje dlhodobo a opakovane – od Putinovho mníchovského prejavu z r. 2007 až po tzv. ultimátum z novembra 2021, v ktorom žiada vyňať štáty východného krídla NATO spod dáždnika kolektívnej obrany (a z tohto územia vytvoriť de facto nárazníkovú zónu). Podľa niektorých zdrojov trvá Rusko pri aktuálnych vyjednávaniach na tejto požiadavke dodnes. 

Snaha podmaniť si Ukrajinu je v tomto kontexte len jednou z fáz širšej ruskej imperiálnej stratégie, ilustrujúcou pripravenosť Kremľa dosiahnuť svoje ciele všetkými prostriedkami, vojenské nevynímajúc. 

Aj preto dnes viaceré západné tajné služby a vojenské špičky považujú ozbrojený útok Ruska na člena NATO/EÚ za reálnu hrozbu. Kremeľ by sa podľa ich odhadov v prípade ukončenia vojny na Ukrajine dokázal pripraviť na takýto útok do dvoch rokov a na rozpútanie väčšej regionálnej vojny v Európe do piatich (iné hovoria o troch až desiatich rokoch). 

Na prvý pohľad sa to môže zdať ako dostatok času. Z hľadiska vojenského plánovania je však desať rokov základnou jednotkou. Čas pritom nehrá v náš prospech – Kremeľ už dnes dáva na obranu (čítaj vojnu) 9 % HDP, teda 40 % všetkých verejných výdajov, vďaka čomu sa zbrojenie stalo hlavným motorom hospodárskeho rastu krajiny. 

Vojna je tak dnes v Rusku nielen ideologickou nevyhnnutnosťou, ale aj ekonomickým modelom. A to pomerne efektívnym, keďže to čo je v Európe otázka zložitých a zdĺhavých politických rokovaní, sa v Kremli vybaví jedným pokynom prezidenta. 

A nakoniec, Rusko vedie voči Západu dlhé roky aktívnu hybridnú vojnu, ktorú po totálnej invázii na Ukrajinu zintenzívnilo do nebývalých rozmerov. Sabotáže, pokusy o atentát, útoky na kritickú infraštruktúru, ale aj drobný vandalizmus sa potichu stali súčasťou európskeho bezpečnostného prostredia. Bez toho, aby sme na to dokázali nájsť efektívnu spoločnú odpoveď. 

Toto je povaha, rozsah a urgencia hrozby, ktorej dnes Európa čelí. A vzhľadom na nevypočítateľnosť USA sa musí pripraviť aj na scenár, že jej bude musieť čeliť sama. 

Ako naraz nahradiť aj udržať americké sily v Európe  

Sú dve hlavné oblasti, kde sa dnes Európa vojensky spolieha na USA – pozemná sila a tzv. “strategic enablers”, teda kľúčové podporné spôsobilosti (spravodajské, letecké, logistické, komunikačné a ďalšie), umožňujúce viesť bojové operácie efektívne.

Nahradenie amerických spôsobilostí v pomere 1:1 by podľa čerstvej štúdie Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdiá (IISS) trvalo 25 rokov a stálo 1 bilión eur. Toľko času a peňazí dnes Európa jednoducho nemá k dispozícii. Nahrádzať preto bude treba vo fázach a premyslene. 

Menším problémom je strategická podpora. Podľa hodnotenia 17 európskych expertov by dokázala Európa nahradiť väčšinu amerických spôsobilostí do piatich rokov, samozrejme za predpokladu, že sa nájde politická vôľa do tejto oblasti vo veľkom investovať.  

Skutočné problémy prichádzajú pri pozemnej sile. Obranné plány NATO počítajú v prípade ruskej invázie v Európe s 300 tisíc americkými vojakmi, operujúcich pod jednotným systémom velenia, vlastnými spôsobilosťami a onou strategickou podporou (enablers). 

Nahradiť túto silu by vyžadovalo vygenerovať a vycvičiť minimálne 150 tisíc vojakov, nakúpiť a vyrobiť potrebnú techniku (podľa prvých odhadov minimálne 1400 tankov, 2000 bojových vozidiel pechoty, 700 delostreleckých systémov, 400 taktických bojových lietadiel a mnoho ďalšieho) a vybudovať komplexný podporný servisný a logistický systém, ktorý to bude celé držať pohromade.  

Aj na tomto jasne vidno, že pre európske štáty je stále najlepšou stratégiou budovať vlastnú obranu na pôdoryse NATO. Nahradiť veliteľské štruktúry, obranné plánovanie a celkovú vojenskú integráciu Aliancie by trvalo ešte dlhšie a stálo viac než výmena amerických spôsobilostí. Úloha dňa sa preto volá posilnenie európskeho piliera NATO – za využitia iniciatív EÚ (o tom viac o chvíľu). 

Táto stratégia je zároveň najlepšou poistkou proti rozkladu transatlantického spojenectva. Ak Európa ukáže Trumpovi konkrétny plán ako v najbližších rokoch investuje do svojej obrany (a najmä, aký z toho budú mať USA profit), zvýši sa šanca, že americké sily na kontinente ostanú. Európski spojenci tak musia popri budovaní vlastnej obrany viesť s USA umnú diplomaciu, s cieľom americký záväzok voči Európe udržať čo najdlhšie a v čo najväčšom rozsahu.

Náhla neprítomnosť americkej vojenskej sily v Európe by totiž zásadné znížila odstrašovací potenciál NATO a takmer isto by povzbudila Rusko k väčšej vojenskej aktivite. 

Zbrojiť nestačí 

Európske štáty si napriek tomu potrebujú v prvom rade splniť svoju vlastnú domácu úlohu a bezodkladne sa pustiť do budovania spoločného obranného projektu. Jeho úspech bude závisieť na troch kritériách – rýchlosti rozhodnutí, správne definovanej ambícii a premyslenej stratégii – vystužených skutočným politickým líderstvom.    

Kľúčovú úlohu bude v tomto úsilí zohrávať spoločný postup v rámci EÚ a tesná spolupráca Únie s ďalšími dôležitými kontinentálnymi hráčmi ako sú Veľká Británia, Nórsko, či Ukrajina. V tomto kontexte predstavuje nateraz najrobustnejšiu spoločnú iniciatívu plán “ReArm Europe” (RE) z dielne Európskej komisie, ktorého cieľom je do roku 2030 investovať 800 mld. eur do európskej obrany. 

Pozrime sa naňho skrz tri vyššie uvedené kritériá. 

Pokiaľ ide o rýchlosť, tu treba Komisiu (a lídrov, ktorí mu stihli dať samite EÚ začiatkom marca zelenú) oceniť. Rovnako ako fakt, že plán bol do pár týždňov rozmenený na drobné v Bielej knihe EÚ o obrane, identifikujúcej konkrétne spôsobilosti, ktoré potrebuje Európa vybudovať spolu so silnou obrannou priemyselnou základňou. 

Zvyšné kritériá však skôr vyvolávajú otázky. Čo sú to za peniaze? Budú stačiť? Čo bude reálnym obsahom nových obranných iniciatív a čo im chýba? A najmä – korešponduje rozsah našej odpovede z rozsahom hrozby, pred ktorou sa chceme brániť?    

Vyššia ambícia. Už samotný názov iniciatívy ukazuje, že debata o európskej obrane sa nám dnes do veľkej miery zúžila na pomerne úzky sektorový prístup (zbrojenie). Budovanie obranných spôsobilostí však predstavuje len časť rovnice. 

Ruská hrozba je multidimenzionálna a neustále rastie. Ak sa jej má Európa vedieť účinne brániť, potrebuje horizontálnu obranno-bezepčnostnú politiku, ktorá pôjde prierezovo naprieč sektormi. Tento, nazvime ho, “New Defence Deal” by mal do jedného funkčného celku zintegrovať okrem obrany aj civilnú pripravenosť, odolnosť, krízový manažment, či ochranu kritickej infraštruktúry. Niečo na spôsob škandinávskej totálnej obrany, akurát na európskej úrovni.   

Je zrejmé, že by šlo o organizačne, ekonomicky a politicky náročný a citlivý projekt. Európa však bude musieť v otázkach obrany a bezpečnosti neustále testovať (a posúvať) hranice politicky možného. Pretože hoci nie sme vo vojne, už dávno nie sme ani v mieri. 

Viac peňazí. Iniciatíva vyvoláva otázky aj pri uplatnení čisto sektorovej optiky. Oná mediálne príťažlivá suma 800 miliárd eur vyzerá na papieri dobre, diabol je však ako vždy v detailoch. 

Po prvé, ani táto suma nemusí stačiť. V odborných a postupne aj v politických kruhoch sa udomácnil konsenzus, že výdavky na obranu úrovni 2 % HDP sú v dnešnej situácii absolútne nedostatočné. Nájsť zhodu na novom čísle nebude jednoduché, čoraz viac lídrov však otvorene hovorí o navýšení na úroveň 3-3,5 % HDP, ktorú európski spojenci dosahovali v časoch vrcholiacej Studenej vojny (od generálneho tajomníka NATO, cez francúzskeho prezidenta, po švédskeho premiéra). 

Dá sa očakávať, že toto číslo sa budú snažiť mnohé štáty presadiť ako nový záväzok už na najbližšom samite NATO v Haagu (čoraz častejšie sa dokonca objavujú správy o tlaku dohodnúť sa na 5 %, z ktorých 3,5 % by malo íst výlučne do obrany a zvyšných 1,5 % do projektov duálneho využitia). V prípade európskych spojencov v NATO by to znamenalo investície len čisto do obrany na úrovni 250-300 mld. ročne – teda 1,25-1,5 bilióna do roku 2030. A to je o tretinu až polovicu viac ako predpokladá RE. 

Po druhé, neexistuje záruka, že sa spomínaných 800 mld. vôbec podarí preinvestovať. Nejde totiž o nové peniaze, ktoré by EÚ poskytla ako granty – štáty si ich budú musieť požičať, alebo nájsť vo vlastných rozpočtoch. K dispozícii majú dve možnosti. 

Prvou je novozriadený finančný nástroj SAFE (Security Action for Europe) vo výške 150 mld. eur. Tie si EÚ požičia na finančných trhoch za výhodných podmienok, následne ich sprostredkuje členským štátom ako atraktívne pôžičky, o ktoré si budú môcť žiadať minimálne dve krajiny spolu (dôležité je, že do schémy budú zapojené aj Ukrajina, Veľká Británia, Nórsko).   

Zvyšných 650 mld. eur si majú napožičiavať členské štáty samé. EÚ im to uľahčí tým, že investície do obrany nebude zarátavať do výšky verejného deficitu. Ide o dôležitý politický prielom – v minulosti návrhy na ohýbanie európskych rozpočtových pravidiel automaticky vyvolávali silný odpor tzv. šetrných krajín ako sú Nemecko, či Holandsko. 

Schéma bude fungovať prostredníctvom tzv. únikovej klauzuly (NEC), v rámci ktorej EÚ uvoľní fiškálne pravidlá, zároveň však bude dohliadať udržateľnosť obranných investícií. O aktiváciu NEC zatiaľ požiadalo 12 krajín – vrátane Slovenska, na ktorom sa dá dobre ilustrovať prečo je európska kontrola dôležitá. Investície majú totiž prúdiť do prioritných obranných spôsobilostí (podľa Bielej knihy EÚ sú to protivzdušná obrana, delostrelectvo, munícia, drony), a nie na cesty, nemocnice a nekoncepčné nákupy, v ktorých dnes vyniká naše ministerstvo obrany.      

Neznámou premennou však ostáva, či a ako krajiny tento novovytvorený “fiškálny priestor” využijú. Suma 650 mld. je totiž skôr rámcom, ako konkrétnym cieľom – Komisia ju postavila na predpoklade, že štáty EÚ zvýšia obranné rozpočty o 1,5 % HDP v rozmedzí štyroch rokov od aktivácie NEC. Keďže mnohé štáty dnes stále nedosahujú ani 2 % na obranu, je aj táto suma nižšia ako v modeli, kde budú všetky štáty investovať plošne 3,5 % HDP. 

Či príde k dohode na variante jedna (záväzok v NATO), dva (užívanie fiškálnej slobody v EÚ), alebo ich kombinácii, ak chceme byť v Európe naozaj v bezpečí, k týmto sumám sa treba priblížiť čo najrýchlejšie. 

Vôbec to pritom nemusí byť ekonomická a politická samovražda. Podľa štúdie Kielskeho inštitútu má 300 mld. eur investovaných do obrany potenciál vrátiť späť do ekonomiky rovnakú sumu. Najmä v kontexte roztáčajúcich sa obchodných vojen, na ktoré v Európe najviac doplatí automobilový priemysel, predstavuje presmerovanie kapitálu a pracovnej sily do obrannej výroby alternatívu pre hospodársky rast a profit európskych firiem.      

Výskum a vývoj (R&D). Jednou z priorít by mala byť v tomto kontexte podpora R&D – v obrannom aj civilnom sektore. Práve tam totiž vzniká najväčší potenciál na obojsmerný “spillover” efekt, ktorý generuje pozitívne ekonomické dopady. V EÚ pritom tento potenciál dlhodobo ignorujeme – členské štáty v r. 2022 investovali kumulatívne do obranného R&D 11 mld. eur, čo predstavuje 4,5 % z celkových obranných výdavkov. 

Pre porovnanie – USA investovali do obranného R&D v r. 2023 140 mld. USD, teda 16 % obranného rozpočtu. Ide o dlhodobú politickú a strategickú prioritu, ktorá USA pomáha k udržiavaniu si globálneho technologického líderstva. Aj tu však USA rýchlo doháňa Čína, pri ktorej síce presné čísla v obrane nepoznáme, celkové výdavky na R&D však boli v r. 2024 na úrovni takmer 500 mld. USD a v posledných rokoch sú najrýchlejšie rastúcou položkou čínskeho rozpočtu.   

 

EÚ tak potrebuje do (obranného) R&D investovať omnoho viac a túto oblasť plnohodnotne a horizontálne integrovať do plánov na posilňovanie obrany a bezpečnosti (viď “New Defence Deal”), ale aj a konkurencieschopnosti (čo odporúča aj Draghiho správa). Inak sa opäť raz ocitne v nepohodlnej pozícii medzi USA a Čínou.  

Súčasťou tohto úsilia by mala byť aj stratégia na prilákanie talentov, v čom EÚ takisto zaostáva. Aktuálne tu pritom v dôsledku kobercového náletu Elona Muska na americké štátne inštitúcie a programy (vrátane obranného R&D) vzniká veľká príležitosť aktívne loviť zaoceánsku znechutenú, či prepustenú kvalifikovanú pracovnú silu.  

Podpora Ukrajiny. A nakoniec – stále platí, že najlepšou a okamžite účinnou investíciou do európskej obrany je podpora Ukrajiny. Čím ďalej od našich hraníc udržia Ukrajinci ruské vojská (a čím viac ich zničia), tým viac času a priestoru budeme v Európe mať na dobudovanie našej vlastnej obrany. Naopak, keď z aktuálne (ne)prebiehajúcich rozhovoroch o prímerí a ukončení ruskej agresie na Ukrajine vyjde Rusko s pocitom víťazstva, čas na vybudovanie adekvátnej odstrašujúcej obrany v Európe sa radikálne skráti. 

Aj v prípade Ukrajiny sú základnými predpokladmi úspechu rýchlosť, odvážnosť a strategickosť európskych rozhodnutí. Ku každému telegraficky jedna priorita – využiť zmrazené ruské aktíva na podporu Ukrajiny, nebáť sa adekvátnej fyzickej prítomnosti európskych vojsk na Ukrajine a investovať do ukrajinského obranného priemyslu a vzájomnej spolupráce v tejto oblasti (osobitne pri dronoch, vo vývoji a výrobe ktorých je dnes Ukrajina svetovým lídrom). 

Dá sa to  

ReArm Europe je dôležitý príspevok k novonadobudnutej ambícii vybudovať riadnu európsku obranu. Pred EÚ však dnes stojí omnoho väčšia úloha a kopec ďalšej práce. 

Je dobré, že medzi európskymi lídrami dnes v tomto smere vidno silnejúcu politickú objednávku (ak teda nie ste práve slovenský alebo maďarský premiér) a tiež záblesky líderstva. Dokladujú to návrhy, ktoré boli ešte nedávno tabu – od rekonfigurácie jadrového dáždnika, až po národné uvoľnenie rozpočtových pravidiel pri výdavkoch na obranu. Fakt, že medzi hlavných proponentov tejto politiky patrí nemecký kancelár z CDU(!) ilustruje, že žijeme naozaj historické časy.   

Európa má vďaka týmto iniciatívam potenciál svoju historickú úlohu naplniť. Využiť ho bude v najbližších rokoch pre Európu životnou výzvou. 

Foto: TASR