Panika, hystéria a predbiehanie sa v pesimistických vyjadreniach o druhom Mníchove, o konci spojenectva s USA a o konci bezpečnosti v Európe, ako ju poznáme, zaplavili v priebehu niekoľkých dní celú Európu.

Áno, vyjadrenia o tom, že EÚ ani Ukrajina nebudú súčasťou rokovaní o riešení vojny na Ukrajine boli zásadné a určite nie sú v záujme nikoho z nás. Rovnako tak nie je v našom záujme, že rokovania medzi USA a Ruskom začali ešte predtým, ako si zjednotíme pozície a postup medzi EÚ, USA a Ukrajinou.

Lenže, buďme k sebe úprimní. Čo je dôvod pre takýto postup na strane USA? Prečo USA neberú EÚ ako relevantného partnera? Prečo má nové americké vedenie taký konfrontačný a ignorantský prístup k nám Európanom?

Je to jednoznačne americké vnímanie štátov EÚ ako pohodlných, neochotných investovať do vlastnej európskej bezpečnosti a za ušetrené peniaze, ktoré vďaka USA nemusia investovať do obrany, užívajúcich si luxus. A neochota ísť nad rámec pohodlných a takmer bezbolestných riešení.

To je niečo, čo prezidenta Trumpa odjakživa hnevalo. A nie úplne neprávom.

Naša politika bola čakať a dúfať

Panika v Európe zavládla už pri prvom mandáte súčasného amerického prezidenta, ale jeho uistenie, že z NATO nikam neodchádza, Európu upokojilo a naspäť uspalo. A keď začalo hroziť, že sa Trump vráti, tak sme opäť začali prejavovať obavy.

Počas volebného roku sa tieto naše obavy len stupňovali. Ak sme v tomto čase boli v niečom dobrí, tak v kreslení čiernych scenárov. No a keď voľby oznámili jasného víťaza, tak sme čakali, aké to bude, keď nastúpi do úradu.

Bez preháňania, urobili sme veľmi veľa zlých alebo žiadnych rozhodnutí. Neboli vypočutí tí, ktorí hovorili, že Európa sa má zobudiť, má sa seriózne začať venovať vlastným problémom dávno pred zvolením Trumpa.

Že máme mať plán, ako sa v prvý deň po voľbách postaviť pred zvolením súčasného amerického prezidenta a povedať, že toto sme my, takéto sú naše plány, sme rovnocenným partnerom a spojencom a poďme robiť veci spoločne. A toto je kapitál, finančný aj ďalší, ktorý dávame na stôl. Bude nás to stáť veľa, ale sme pripravení niesť našu časť nákladov. Naviac k pomoci, ktorú sme už poskytovali

Nič z toho sa nestalo. Európa stratila svoju schopnosť pripraviť sa na zlé časy. Preto dnes fňuká, že je vynechaná. Že o nás bez nás. A že takto to nemá byť. Lebo dodnes bola hladkaná, tolerovaná a ponechaná vlastnej atrofii.

Trump zjavne nemá jasný plán, ako ďalej s Ruskom ani ako ukončiť vojnu na Ukrajine. Ale zjavne má plán, ako zatlačiť na Európanov. A musíme mu uznať, že ten mu vychádza výnimočne dobre. Lebo prečítať našu pohodlnosť nie je až také umenie. Stačilo mu zložiť si rukavice.

Na chvíľu sa zdalo, že narýchlo zvolané rokovanie do Paríža bude začiatkom prebratia sa Európy k životu. Ale už prvé vyjadrenia po rokovaní ukazujú, že vlastne veľa zásadne nového čakať nemôžeme.

Od veľkých vyjadrení o pripravenosti sformovať nejaké sily v rámci nového mierového usporiadania na Ukrajine zišlo tak rýchlo, ako sa objavili. Možno nateraz, možno definitívne. A ten zvyšok je len zlatý štandard európskej diplomatickej reči. Chcem veriť, že len zatiaľ.

Nesedieť pri stole a nespoluvytvárať prvé kontúry a podmienky pre budúce mierové usporiadanie na Ukrajine ide zásadným spôsobom proti našim životným záujmom. Je evidentné, že Európa si nechala ujsť všetky vlaky.

A tak nám zostáva, v najlepšom možnom scenári, len stará, zhrdzavená drezina, na ktorej sa budeme snažiť tieto vlaky dobehnúť. Bude to ekonomicky bolieť a politicky to bude krajne nepríjemné. Ale Európa bude musieť začať konať, ak sa nechce definitívne postaviť na vedľajšiu koľaj a nechať o našej budúcnosti rozhodnúť niekoho iného.

Aj preto pred ňou bude stáť viacero úloh:

1) Bez veľkých debát a vykrúcania dať na stôl násobky toho, čo dáva Európa teraz. Hovoríme o stovkách miliárd na vojenskú pomoc Ukrajine, na jej obnovu a na našu pripravenosť. Hneď. A každý ďalší rok. Bez ohľadu na to, ako nepopulárne to bude v jednotlivých štátoch a bez zakrývania sa za opäť nejaké ďalšie blížiace sa parlamentné voľby.

2) Bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. Alebo to bude členstvo v NATO, ktoré je stále jedinou reálnou garanciou, že sa vojna na Ukrajine nezopakuje, alebo masívne vyzbrojenie Ukrajiny a vyskladanie síl, ktoré budú garantovať hocijaké mierové usporiadanie a zároveň budú odstrašovať od budúcej vojenskej agresie. Existuje vôbec šanca, že na to Európa nájde odvahu? A nájde odvahu aspoň na odpoveď, že keď Putin zásadne odmieta hocijaké európske sily na ukrajinskom území, že rovnako tak budeme my odmietať hocijaké ruské?

3) Začať to myslieť s obranou a bezpečnosťou v Európe tak vážne ako Poľsko a pobaltské štáty, ktoré investujú do vlastnej obrany a bezpečnosti, ako nikdy v modernej histórii. A mentálne sa pripravujú na obranu vlastných obyvateľov, ak by k tomu malo dôjsť. Bezpečnosť sa totiž začína v hlavách zodpovedných a v srdciach obyvateľov. Ak nechceme v budúcnosti opakovane panikáriť pri každom zakolísaní partnerstva s USA, musíme sa o seba postarať do veľkej miery sami. A aktuálne je to kľúč k silnému spojenectvu s USA. Pretože či chceme, alebo nie, to najlepšie, čo Európa môže mať, je spoločné garantovanie našej bezpečnosti s USA. Ale nie tak ako doteraz. Naozaj spoločne.

Slovensko v kúte a bez hlasu

Sedíme v kúte a nikoho nezaujímame. Nikoho netrápi, čo my. Lebo tak sme sa nastavili. Dnes je rozdelenie v Európe jasné – na tých, ktorí chcú bezpečnosť v Európe, a na tých, ktorí hája záujmy Moskvy. Až také jednoduché a čierno-biele to je.

Najbližšie mesiace a možno roky sa budú kresliť nové čiary v Európe. Nie hranice, ale kto kam patrí na základe toho, kto sa ako zachoval, kto čie záujmy háji a koho podporuje.

Zatiaľ čo európske štáty riešia, ako zaistiť bezpečnosť v Európe, ako sedieť za stolom, kde sa o tom bude rokovať, Slovensko už veľmi otvorene a 1 : 1 opakuje ruskú propagandu. Propagandu štátu, ktorý už tretí rok opakuje, že jeho cieľom je, aby štáty bývalého východného bloku stratili záruky kolektívnej bezpečnosti. Vrátane Slovenska. Že toto je jeho konečný cieľ. Popri kompletnom dobytí Ukrajiny.

Netreba na to jadrovú fyziku, aby jeden pochopil, že podpora ruského režimu a jeho propagandy je v príkrom rozpore so životnými záujmami Slovenskej republiky.

Ukrajina je tak blízko Slovenska, že hocijaké riešenie tejto vojny bude prijaté, bude mať priamy vplyv na nás. Bude nesmierne dôležité, aké podmienky sa v celom procese vyrokujú. Aj aké opatrenia ako Európa budeme prijímať. Aké príležitosti sa vytvoria, kto sa k nim dostane a v akom rozsahu. A tiež to, koľko zlých riešení vieme ako Európa akceptovať.

V súčasnej pozícii nebude mať Slovensko ani na jednu z týchto otázok dosah. Bude sa rozhodovať o nás bez nás. Každé jedno rozhodnutie sa nás bude týkať a bude môcť mať zásadné negatívne dosahy na Slovensko. A naše slovo nebude v týchto rokovaniach nikde počuť.

Už prvé rokovania dokazujú, že sa na nich so Slovenskom nepočíta. To je výsledok suverénnej zahraničnej politiky. Že nás iní suverénne vynechávajú zo všetkého dôležitého.

Nemenej dôležité je, čo o Slovensku, osobitne Európe, hovoríme. Či sme národ, ktorý rozumie, čo sú hodnoty slobody, demokracie a mieru. Čo je to solidarita a podpora vízie spoločnej budúcnosti.

Vo vojne sa zásadne formujú vzájomné vzťahy. Osobitne medzi susedmi. Vojna na Ukrajine sa raz skončí. A z Ukrajiny bude jeden veľký a prosperujúci štát s obrovským potenciálom, veľmi silnou armádou a neporovnateľnými ekonomickými príležitosťami so Slovenskom.

Krivda a zrada, ktorú aktuálne spôsobujeme vo vzájomných vzťahoch, nebude veľmi dlho zabudnutá. Slovensko zostane v ukrajinských očiach ako štát, ktorý sa Ukrajine otočil chrbtom v čase, keď to najviac potrebovala. Bude to podobne zásadná škvrna na našej histórii ako fašistický štát počas druhej svetovej vojny. Škvrna, za ktorú sa budú generácie po nás hanbiť. A mnohí z nás sa za ňu hanbia už teraz.

A najmä, zostaneme čiernou ovcou v európskom spoločenstve kultúrnych národov spoločne s Maďarskom. Dnes si Slovensko vyberá miesto v budúcej Európe. Zatiaľ čo Európa zotrváva na európskych hodnotách, Slovensko sa názorovo a mentálne stáva ruskou guberniou.

Toto je obraz, ktorý dnes Slovensko o sebe kreslí.

Text bol publikovaný v Denníku N 20.2.2025. Zdroj fotografie: Európska rada