V decembri sme zahájili činnosť Inštitútu Martina Filka verejnými diskusiami v Bratislave a v Košiciach, na ktorých sa zúčastnili stovky odborníkov a odborníčok.

Zatiaľ čo diskusia v Bratislave sa viac sústredila na komplexnejšie celoštátne reformy, tá košická ukázala dôležitosť zmeny myslenia pri rozvoji krajiny. Ten sa nezaobíde bez regiónu, jeho štruktúr, ale aj nového chápania ich roly a významu. 

Slovensko potrebuje opäť vynájsť budúcnosť.

Potrebujeme plán, ktorý by vedel jasne a realisticky popísať, aké Slovensko chceme mať. Potrebujeme postaviť piliere tohto plánu a načrtnúť kroky, ktoré prinesú jeho naplnenie. Nie na 4 roky, ani na 8. Nie pre jednu vládu, ani dve. Niečo, na čom sa vieme zhodnúť – politici, odborníci aj občania. To sa nebude dať bez vážnej a poctivej verejnej diskusie. Len pri takejto diskusii totiž dokážeme predstaviť zmenu, ktorá bude prirodzene atraktívna pre ľudí. Nie čakať, kým sa k nej pridajú, ale získať si ich záujem dobrými návrhmi pre ich život. Táto myšlienka mať plán – pre Slovensko aj jeho regióny – diskusie v oboch mestách spájala.

Rovnako ako potreba mať stabilné inštitúcie. Slovensko má 31 rokov, mnohé inštitúcie štátu ešte menej. Nemožno vyčítať, aké chyby sa pri ich tvorbe urobili. Ale určite musíme byť nespokojní s tým, ako sme s nimi za tých 31 rokov nakladali. Že sme ich nereformovali, nezlepšovali, že sme v štáte nevytvorili kultúru, alebo, ak chcete, kult dobrých inštitúcií, ktoré sú bez floskúl naozaj základom dobre spravovaného štátu.

Silné inštitúcie znamenajú aj menej turbulencií v čase kríz. Aj preto nás dnes z miery vyvedie každá menej štandardná situácia. A aj preto máme pocit, že ideme z krízy do krízy. Ak štát rieši krízu, nevie sa sústrediť na budúcnosť. A ak človek rieši núdzu, nevie si tú budúcnosť predstaviť.  

Dobre spravovaný štát nikdy nebude fungovať bez kvalitných politík. Tie majú byť behom na dlhú trať. S dobre naplánovaným tempom a cieľovým časom. Natrénované majú mať cez odbornosť, profesionalitu a stabilitu. Majú byť pilierom, ale aj stabilnou základňou, ktorá bude práve politike poskytovať obsah. A je potom na političkách a politikoch , aby z tejto stability, odbornosti a profesionality vykresali plán. A inštitúcie sa stali garantom, že ten plán sa bude plniť tak dobre, ako vieme.

Stále udržiavame ekonomiku 20. storočia a unikajú nám nové a veľké trendy. Nie sme pripravení na digitálnu a zelenú transformáciu alebo nástup umelej inteligencie. Nevieme, ako ich uchopiť, ako sa do nich začleniť. A to aj napriek tomu, že sme na to dostali európske zdroje navyše. Slovensko dnes potrebuje nie zmenu vlády, ale zmenu princípov a systémov, ako fungujeme.  

S plánom vie prísť rozvoj a s ním hrdosť. Pokojne si ju nazvime vlastenectvom, či národovectvom. Pojmami, ktoré sme si nechali ukradnúť extrémistami, radikálmi, krajnou pravicou a populistami. Ale je to práve rozvoj, konkrétne a hmatateľne lepšie podmienky života, čo pomáha ľuďom stotožniť sa so štátom. Dokonca byť pyšnými. Nie je to len o vlajkách, symboloch a hlasných gestách. Je to o každodennom pocite spokojnosti so životom v konkrétnej komunite, v meste, regióne a nakoniec aj v štáte.

Ak nebudeme riešiť podiel samospráv na spravovaní štátu, nebudeme úspešní. Obce a mestá majú byť v prvom rade nástrojmi na zlepšovanie života. Byť prevodom medzi nápadom, plánom a výsledkami. Budúcnosť Slovenska potrebuje silné mestá a silné samosprávy. A na to musíme zmeniť štát, samosprávy aj vzťah medzi nimi.

Na diskusii v Košiciach bolo evidentné, že sa identita regiónu mení a vyvíja. Koncept Košíc ako metropoly, kam chodia za prácou, vzdelaním, kultúrou, zábavou či gastrom ľudia zo širokého okolia, bez ohľadu na formálne hranice, bol osviežením tradičného pohľadu na región. A bolo by ešte lepšie, pokiaľ by sme sa začali na východné Slovensko nielen pozerať ako na príležitosť, ale príležitosti aj reálne vytvárať. Príklad úspechu rakúskeho východného pohraničia po našom vstupe do slobodného sveta je niečím, čo netreba vymýšľať nanovo, ale urobiť aj u nás. Košice môžu byť skutočnou metropolou pre región s rádiom až 200 kilometrov. Bez patričného plánu a infraštruktúry však opäť zostane len pri nenaplnenom potenciáli.

Obidve diskusie ukázali, že jedným z problémov je, že sa zmenil pohľad na budúcnosť. Na rozdiel od obdobia vstupu do Európskej únie a NATO si ju ľudia spájajú viac s obavami a neistotami ako s nádejou na lepší život.

A tu začína aj misia Inštitútu Martina Filka. Ukazovať, že budúcnosť vie a môže byť lepšia a optimistickejšia. Ale len vtedy, ak ju budeme vedieť pomenovať a vynájsť, ako by mala vyzerať. O to sa budeme snažiť.

V blízkej budúcnosti budeme publikovať návrhy a myšlienky, poukazovať na trendy, alebo vyvracať argumenty, prečo sa to na Slovensku nedá. Budeme tiež organizovať odborné diskusie a prispievať do verejnej debaty. Chceme byť miestom, kde budeme spoločne s mnohými z vás predstavovať odbornosť, ponúkať inšpiráciu a pomáhať zmene. 

Ďakujeme, že ste nás mnohí vašou prítomnosťou prišli podporiť, a tešíme sa na spoluprácu v roku 2025.

Tím Inštitútu Martina Filka