Aktuálne výzvy ako pandémia COVID-19, vojna na Ukrajine či prehlbujúca sa klimatická kríza odhalili zraniteľnosť globálnych dodávateľských reťazcov. Výkyvy cien a výpadky v zásobovaní zdôraznili potrebu rozvoja odolných, regionálnych potravinových systémov. Krátke reťazce môžu byť efektívnym riešením, ktoré prispieva k stabilite vidieka, sebestačnosti a dostupnosti potravín.

Krátke potravinové reťazce predstavujú formy distribúcie s čo najmenším počtom sprostredkovateľov medzi výrobcom a konečným spotrebiteľom. Často ide o priamy predaj, môže ísť napríklad aj o predaj z dvora, farmárske trhy, komunitou podporované poľnohospodárstvo alebo digitálne platformy spájajúce farmárov priamo so zákazníkmi. 

Ich hlavným cieľom je posilniť miestnu ekonomiku, zvýšiť transparentnosť pôvodu potravín a podporiť ekologicky udržateľné poľnohospodárstvo. Skracujú cestu potravín „z farmy na stôl“, čím prispievajú k čerstvosti, spravodlivejšiemu odmeňovaniu a znižovaniu uhlíkovej stopy potravín. Zohrávajú kľúčovú úlohu aj z hľadiska potravinovej bezpečnosti, preto ich význam rastie v čase klimatických a geopolitických.

Dobré príklady zo zahraničia

Vo Francúzsku už od 90. rokov funguje komunitou podporované združenia pre zachovanie roľníckeho poľnohospodárstva (Associations pour le Maintien d’une Agriculture Paysanne – AMAP). Farmár sa v nich zaviaže dodávať produkty skupine spotrebiteľov, ktorí si ich predplácajú. Dodnes vznikla silná sieť viac ako 700 takýchto združení s výraznou podporou samospráv a štátu.

V Taliansku iniciatíva Campagna Amica vytvorila systém certifikovaných trhov a značku pre miestnych producentov. Farmári sa združujú a predávajú na špecificky označených trhoch s podporou Národnej konfederácie talianskych poľnohospodárov Coldiretti.

V Poľsku vzniklo viacero online trhovísk ako LokalnyRolnik.pl, ktoré prepájajú mestských zákazníkov s producentmi. Miestne samosprávy pomáhajú budovať zberné logistické miesta.

V Rakúsku dlhodobo funguje model „Ab-Hof“ – teda predaja priamo z dvora. Je doplnený o regionálne značky, sprievodné marketingové kampane a legislatívne zjednodušenia.

Porovnanie prístupov k podpore krátkych potravinových reťazcov v Európe

Štát	Nástroj podpory	Podiel krátkych reťazcov na trhu	Silné stránky	Inštitucionálna podpora
Francúzsko	Komunitou podporované združenia AMAP	7–10 %	Stabilné príjmy farmárov, priame väzby so spotrebiteľmi	Samosprávy, regióny, štátne programy
Taliansko	Campagna Amica, certifikované trhy	< 15 %	Značka kvality, infraštruktúra, marketingové kampane	Konfederácia poľnohospodárov Coldiretti, štát
Poľsko	Online trhoviská, zberné miesta	rastúci trend	Digitálna infraštruktúra, podpora z miest, zapojenie obcí	Samosprávy, občiansky sektor
Rakúsko	Ab-Hof predaj, regionálne značky	30 % fariem	Jednoduchá legislatíva, marketing, dôvera v značku	Komory, spolky, ministerstvo
Slovensko	Farmárske trhy, predaj z dvora, KPZ, MAS	< 2 %	Lokálne iniciatívy, dopyt spotrebiteľov	Družstvá, ministerstvo pôdohospodárstva, regionálne rozvojové agentúry, samosprávy, mimovládne organizácie – fragmentovaná podpora, nízka koordinácia

Aj keď štát deklaruje podporu krátkych potravinových reťazcov, ich podiel na trhu zostáva nízky. Podľa odhadov ministerstva pôdohopsodárstva je aktuálny podiel krátkych reťazcov na potravinovom trhu nižší ako 2 %, čo nás radí medzi krajiny s najnižším zastúpením tohto modelu v EÚ. V porovnaní s vyššie menovaným krajinami zaostávame v oblasti infraštruktúry, legislatívneho rámca a podpory spolupráce medzi farmármi. Ak chceme budovať odolné a udržateľné potravinové systémy, rozvoj krátkych reťazcov by mal byť jednou z priorít.

Na Slovensku funguje niekoľko krátkych reťazcov, farmárskych trhov či predajov z dvora, no stále majú malý podiel na trhu. Medzi úspešné príklady patria sieť farmárskych trhov v Bratislave a Trnave, predaj priamo z fariem (www.farmove.sk, www.predajzdvora.sk) či komunitou podporované poľnohospodárstva ako Kozia farma Vlčí vrch alebo Agrokruhy na farme Hrubý Šúr. V strategickom pláne Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ sú krátke reťazce zmienené, ale výzvy sú príliš komplikované pre malých farmárov, chýba technická asistencia a špecifické opatrenia. 

Existujúce schémy ako podpora cez miestne akčné skupiny (MAS) alebo regionálne rozvojové agentúry (RRA) majú potenciál, no nepredstavujú systematické riešenie. Dôležité je aj to, že verejné obstarávanie prakticky znemožňuje školám či sociálnym zariadeniam nakupovať od miestnych producentov.

Čo konkrétne zmeniť na Slovensku

Rozvoj krátkych potravinových reťazcov si vyžaduje kombináciu legislatívnych úprav, cielených finančných nástrojov a podpory miestnych iniciatív. Tieto tri opatrenia inšpirované zahraničnou praxou sú realizovateľné v krátkodobom horizonte a môžu mať výrazný dopad najmä na malovýrobcov, spotrebiteľov a miestne komunity:

1. Zjednodušené mikrogranty do 10 000 € pre farmárov

Cieľom tohto opatrenia je umožnenie malým producentom získať vybavenie a infraštruktúru potrebnú na priamy predaj. Veľa malých fariem dnes nemá základné vybavenie ako chladiace boxy, hygienické zázemie, baliace linky alebo prenosné predajné stánky. Niektorí by vedeli predávať aj online, ak by mali jednoduchý e-shop alebo platobný terminál. Mnohí drobní producenti však dnes ani nežiadajú o podporu, pretože sa obávajú byrokracie. Mikrogranty im môžu pomôcť prekonať počiatočné bariéry bez nutnosti čerpať komplikované eurofondy.

Mikrogranty by mohla koordinovať Pôdohospodárska platobná agentúra v spolupráci s MAS a regionálnymi rozvojovými agentúrami, ktoré by poskytovali žiadateľom aj technickú asistenciu. Mikrogranty by mali mať jasné, jednoduché podmienky. Žiadosť by mala mať formu zjednodušeného formulára s minimom príloh, a ideálne by s jej podaním vedel pomôcť mentor. Zároveň by sa umožnilo podávať žiadosti kolektívne cez miestne akčné skupiny, združenia alebo obce. Pri pilotnom rozpočte 5–10 miliónov eur ročne by bolo možné podporiť stovky farmárov. Náklady sú pomerne nízke, no prínos pre lokálnu ekonomiku a potravinovú sebestačnosť môže byť výrazný.

2. Zmeny vo verejnom obstarávaní pre školy a nemocnice

Zmeny vo verejnom obstarávaní umožnia verejným inštitúciám ako školy, nemocnice, domovy sociálnych služieb nakupovať lokálne potraviny v súlade so zákonom. Dopyt po lokálnych potravinách v nich existuje, ale súčasné znenie zákona o verejnom obstarávaní neumožňuje uprednostniť miestneho dodávateľa, ak nie je najlacnejší. Lokálnosť sa nedá priamo zadať ako kritérium. Mnohé inštitúcie preto aj pri dobrej vôli nevedia obstarať potraviny od miestnych farmárov.

Riešením sú necenové kritériá ako čerstvosť, nízka uhlíková stopa, spôsob výroby či environmentálne parametre. Nie je potrebné meniť zákon samotný, ale skôr upraviť vykonávacie predpisy a metodiky ÚVO, prípadne výkladové stanoviská, ktoré samosprávam pomôžu orientovať sa v pravidlách. Samosprávy a verejné inštitúcie môžu dostať vzorové zadania a manuály, ktoré budú právne v poriadku, a zároveň umožnia zavádzať krátke reťazce. Mestá a obce tak dokážu iniciovať pozitívne zmeny – môžu pilotovať nové formy obstarávania, poskytovať spätnú väzbu na legislatívu a spolupracovať s miestnymi farmármi pri budovaní distribučných modelov.

3. Podpora kooperatívnych foriem predaja a regionálnych značiek

Malí producenti často nemajú čas, kapacity alebo zručnosti na marketing, logistiku či administratívu. Ak však spojíme niekoľko fariem, môžu si tieto náklady a povinnosti rozdeliť. Zároveň budú silnejší vo vyjednávaní, dokážu realizovať väčšie objednávky a vytvoriť konzistentnejšiu ponuku. Miestne akčné skupiny (ktoré na to dnes žiaľ nemajú kompetencie ani stabilné rozpočty) alebo iné organizácie sa môžu zhostiť pozície koordinátora, ktorý bude organizovať trhy, spravovať web, komunikovať s odberateľmi, pripravovať propagačné materiály či zabezpečovať spoločný obalový dizajn. 

Dôveryhodné a dobre propagované regionálne značky kvality pomôžu zviditeľniť miestne produkty. Stabilitu, efektivitu a lepšie prepojenia so zákazníkom dodávajú spolupracujúcej štruktúre aj vlastný názov, logo a predajná sieť, ktorá dodáva potraviny do reštaurácií, školských či nemocničných jedální. Obce môžu poskytovať priestory napríklad na trhy, chladenie a výdajné miesta, pomôcť s grafikou a brandingom, zakladať regionálne siete a byť ich členmi. V niektorých krajinách sú práve samosprávy garantom regionálnych značiek kvality.

Od výnimiek k systému

Slovensko má potenciál stať sa krajinou, kde krátke potravinové reťazce nebudú výnimkou, ale bežnou súčasťou každodenného života. Záujem zákazníkov o kvalitné, čerstvé a lokálne potraviny rastie, farmári majú vôľu inovovať a prispôsobovať sa. Chýbajú však systematické opatrenia, ktoré by tento potenciál premenili na reálnu zmenu v praxi.

Kľúčovou úlohou v najbližších rokoch bude posilnenie úlohy samospráv ako katalyzátorov zmien – cez zberné miesta, školské jedálne, miestne trhy či lokálne značky. Skúsenosti z Poľska alebo Francúzska ukazujú, že práve tam sa začína praktická zmena. Zahraničné skúsenosti tiež naznačujú, že úspech krátkych reťazcov stojí na dôslednej politike, dostupných nástrojoch podpory, aktívnej samospráve a ochote spolupracovať. 

Slovensko dnes potrebuje práve takýto kombinovaný prístup: jednoduché mikrogranty, prepracovaný systém verejného obstarávania a podporu lokálnych iniciatív, ktoré vytvárajú dôveru medzi producentmi a spotrebiteľmi. Budovanie robustného systému krátkych reťazcov nie je len v záujme farmárov, ale aj otázkou regionálneho rozvoja v širšom zmysle, potravinovej bezpečnosti, verejného zdravia a klimatickej odolnosti. Ak chceme, aby slovenský vidiek prežil, rozvíjal sa a bol konkurencieschopný, krátke reťazce musia byť v centre pozornosti.

Zdroj fotografie: TASR